Lamentations 2

Slovakian (Sväté Písmo - Katolícky Preklad)

← Chapter 1 Jump to: Chapter 3 →

1Alef. Ako len zatemnil svojím hnevom Pán dcéru Siona; pohodil z neba na zem okrasu Izraela, podnožia svojho si nevšimol v deň svojho hnevu.

2Bet. Zničil Pán bez milosti všetky nivy Jakuba, v svojom hneve zlámal pevnosti Júdovej dcéry, zneuctil, hodil na zem jej ríšu a kniežatá.

3Gimel. V žeravom hneve zlámal všetku moc Izraela, svoju pravicu odtiahol späť pred tvárou nepriateľa, zahorel proti Jakubovi ako plameň, čo hlce dookola.

4Dalet. Kušu si šliapal sťa odporca, vzmužil sa ako nepriateľ; čo oku lahodilo, zabil všetko v šiatri dcéry sionskej. Ako oheň vylial svoj hnev …

5He. Rovný nepriateľovi bol Pán, zahubil Izrael, jeho paláce zničil všetky, zrúcal jeho pevnosti; u júdskej dcéry tak rozmnožil stenanie, stony.

6Vau. Akoby bol sad, strhol mu plot, zničil jeho zbor, zabudnúť dal Pán na Sione sobotu a zbor, zavrhol v prudkom hneve kráľa i kňaza.

7Zain. Odvrhol Pán svoj oltár, svätyňu si znesvätil, nepriateľovi vydal do rúk pevnosti jej palácov. Robili krik v dome Pánovom ako v deň zhromaždenia.

8Chet. Rozváľať zamýšľal Pán hradby dcéry sionskej, roztiahol povraz, neodtiahol si ruky od ničenia; vrhol do žiaľu hradby aj múr, čo hynuli spolu.

9Tet. Brány mu padli na zem, zničil a zlámal jeho závory, jeho kráľ aj kniežatá sú medzi národmi. Zákona nieto, prorokom tiež sa nedostalo videnie Pánovo.

10Jod. Na zemi sedeli a zamĺkli sionské dcéry i starci. Na hlavu sypali si popol, odiali si vrecoviny; k zemi si ovesili hlavy panny Jeruzalema.

11Kaf. „Oči mám zoslabnuté od sĺz, vnútro mám rozbúrené, pečeň sa mi na zem rozteká pre skazu dcéry môjho ľudu, že nemluvňa i dojča hynú na uliciach mesta.“

12Lamed. Vraveli svojim matkám: „Kdeže je obilie a víno?“, keď ako prebodnuté mreli na uliciach mesta, keď si dušu vydýchli do lona svojich matiek.

13Mem. K čomu ťa pripodobním? K čomu prirovnám, dcéra jeruzalemská? K čomu ťa primeriam? Ako ťa poteším, sionská dcéra, panna? Tvoja zlomenosť je veľká ako more, ktože ju zhojí?

14Nun. Tvoji proroci videli tvoju márnosť a hlúposť, tvoj zločin neodhaľovali, aby ti obrátili osud, ale zreli ti zrenia daromné, klamné.

15Samech. Tlieskajú nad tebou do dlaní všetci, čo idú cestou, kývajú hlavou, vypiskujú jeruzalemskú dcéru: „Toto je mesto vrcholnej vraj krásy a rozkoš celej zeme?“

16Pe. Ústa si otvárali proti tebe všetci tvoji odporci, pískali, škrípali zubami, vraveli: „Pohlťme ho! Toto je deň, čo sme čakali, dočkali, uvideli sme ho.“

17Ajin. Spravil Pán, čo si zaumienil, splnil svoje slovo, ustanovené odpradávna. Strhol a neľutoval; nad tebou rozradostil nepriateľov, vztýčil roh svojich protivníkov.

18Sade. Zo srdca volaj k Pánovi, sionská dcéra, panna; sťa potok nech ti tečú slzy vo dne i v noci; nedaj si odpočinku, nech ti neustáva zrenica!

19Kof. Povstaňže, kvíľže v noci začiatkom nočných bdení; vylej si srdce ako vodu pred Pánovou tvárou, k nemu si dvíhaj ruky za život svojich detí, (ktoré hynú od hladu na rohoch všetkých ulíc).

20Reš. Pohliadni, Pane, pozri, s kým si to tak naložil! Či majú ženy jesť vlastný plod? Dojčence, ktoré varovali? V Pánovej svätyni má byť zabitý kňaz i prorok?

21Šin. Na zemi ležia na uliciach chlapček i starec, panenky moje, junáci tiež pod mečom padli. V deň svojho hnevu si zabíjal, porážal bez milosti.

22Tau. Zvolal si ako v deň sviatočný proti mne hrôzy zo všetkých strán. V deň Pánovho hnevu neušiel nik, ani sa nezachránil. Tých, čo som láskal, vychovával, zničil môj nepriateľ.

← Chapter 1 Jump to: Chapter 3 →